Preteky s pamäťou

Pohľady prítomných sa upreli na výsledkovú listinu a sálou prebehli nielen nadšené výkriky, ale aj smutné povzdychy. Niekoľko návštevníkov sa priblížilo k spevnenej sklenenej stene, ktorá zaberala jednu celú stranu obrovskej sály. V diaľke, uprostred nekonečného vesmíru, sa dali rozoznať obrysy jednomiestnych vesmírnych stíhačiek, ktoré sa zoraďovali na štarte.

„Ako sa vám páčia závody, slečna Galabaneová?“ spýtal sa nízky muž po jej boku.

„Veľmi, pán Wentworth. Som rada, že mi ich môj brat Frank doporučil,“ s úsmevom odvetila vysoká blondína v tmavomodrých šatách.  „Už som videla preteky podmorských plavidiel, aj tradičných stíhačiek, aj preteky zvierat, ale nikdy som nesledovala závody vo voľnom vesmíre.“

„Ani som netušil, že niekde vo vesmíre sa toto považuje za šport,“ Wentworth na jeden hlt dopil drink, odchytil okoloidúceho čašníka a objednal si ďalší nápoj. „O pretekoch mi povedal známy, s ktorým sa tu mám stretnúť.“

„Dúfam, že vás nezdržujem, pán Wentworth,“ povedala slečna Galabaneová.

„Nie, vôbec nie,“ roztržito odvetil.

Wentworth sa obzeral navôkol, keď prehovorila. Postávali spolu v rohu pri vysokom stole, ktorý im slúžil na odkladanie drinkov. Za ich chrbtami, vo výške ich pliec, sa ťahala vyvýšená plošina. O zábradlie sa opierali skupinky ľudí, ktorí odtiaľ sledovali závody a diskutovali o výsledkoch.

„Chcem sa vám poďakovať, že ste mi ponúkli, že sa môžem s vami zviesť vašim transportérom, keď sa môj objednaný odvoz nedostavil. Viem, že ste to nemuseli robiť, keďže sa nepoznáme, ale o to si to viac vážim. Povedzte, pán Wentworth, čím sa vlastne živíte?“ spýtala sa nakoniec.

„Pracujem pre vládne…,“ zrazu sa zarazil a zmenil tému. „Pracujem ako každý, slečna. Už ste si vsadili na všetky závody?“

„Áno. Dúfam, že sa mi dnes bude dariť, pri tipovaní nemávam veľa šťastia. Niekde som počula, že toto plavidlo slúžilo kedysi ako výletná, a potom transportná, loď. Využili ju len párkrát, keď evakuovali zranených  z Rendonu VII., ale potom ju vyradili. Počas letu mali niektorí ľudia čudné vidiny, ktoré sa im zdali byť veľmi reálne,“ zasvätene povedala. „Niektorí z nich sa z toho zbláznili.“

Wentworth sa otočil, pozrel sa na slečnu Galabaneovú a zamračil sa.

„Nemali ste na sebe tmavomodré šaty?“ spýtal sa.

„To určite nie, vždy boli čierne,“ zasmiala sa slečna. „Možno sa vám zdalo, že sú tmavomodré. V sále je trochu menej svetla, ale môžem vás ubezpečiť, že celú dobu mám na sebe tieto čierne šaty.“

„Prisahal by som, že neboli čierne. Ešte pred pár minútami, keď sme hľadali prázdny stôl, boli tmavomodré,“ slušne odporoval Wentworth. „Všimol som si ich ešte na planéte, na jasnom slnku, keď sme nastupovali do transportéra.“

„Pán Wentwroth, neberte to osobne, ale vo všeobecnosti sú muži málo všímaví. Možno si to len zle pamätáte,“ s úsmevom ho podpichla.

„Moja pamäť vždy bola a je vynikajúca,“ odmerane odvetil.

„Prepáčte, nechcela som vás uraziť.“

„Nič sa nedeje, slečna. Som len trošku mimo svojej kože, ale príjemne strávený večer vo vašej spoločnosti to rýchlo napraví,“ odvetil zmierlivo, ale na tvári mu bolo badať napätie.

Čašník priniesol dva poháre, jeden podal slečne a druhý dal Wentworthovi do ruky.

„Objednal som si gonkint s ľadom a tu žiadny ľad nie je,“ podráždene povedal Wentworth čašníkovi.

„Prepáčte, pane, ale objednali ste si gonkint bez ľadu,“ slušne odvetil.

„Prečo by som to robil? Vždy ho pijem s ľadom.“

„To neviem, pane,“ pokrčil ramenami čašník. „Donesiem vám nový s ľadom?“

„Naozaj ste si objednali gonkint bez ľadu, počula som to,“ nesmelo sa do rozhovoru zamiešala slečna Galabaneová.

„Ste si istá?“ prekvapene sa spýtal Wentworth.

„Úplne. Do gonkintu sa zvyčajne pridáva ľad, ale ja ten nápoj neobľubujem, preto ma to veľmi nezarazilo,“ odvetila. „Nie ste unavený? Vyzeráte trochu strhane a nervózne.“

Čašník sa medzitým vytratil a nepočkal na Wentworthovu odpoveď.

„Som celkom svieži,“ odvetil Wentworth, ale neznelo to veľmi presvedčivo. „Naozaj som povedal,  že chcem bez ľadu? Ešte sa mi nestalo, aby som naň zabudol.“

Slečna Galabaneová podišla medzi ľudí dopredu, aby lepšie videla na závod, ktorý práve odštartoval.

„Prepáčte, pane, ale jeden z hostí na recepcii hlásil, že v okolí izby Zelený slon sa pohybuje podozrivý pán,“ diskrétne pošepol do ucha čašník Wentworthovi, ktorý skúmal svoj nápoj.

„Čože?“ obrátil sa Wentworth, ale zahliadol už len čašníkove čierne vlasy a jeho biely oblek.

Slečna Galabaneová sa odvrátila od napínavého závodu, prebiehajúceho tisíce kilometrov v tmavom vesmíre.

„Prosím?“ spýtala sa.

„Čašník hovoril, že sa niekto obšmieta okolo mojej izby,“ odvetil, študujúc niečo na displeji svojich hodiniek.

„Aký čašník?“ nesmelo sa spýtala.

„Ten, čo tu pred chvíľou bol. Taký mladý s čiernymi vlasmi,“ odvetil, bez ďalších rečí sa zvrtol a vybehol po schodisku.

Slečnu Galabaneovú nechal pri stole samotnú s pohárom v ruke a s otázkou v očiach. Wentworth sa predral cez masu ľudí do rozľahlej sály s recepciou a na jej konci zbehol schodmi do ubytovacích priestorov. Až v polovici chodby si uvedomil, že by mal sledovať nápisy pri dverách. Minul Modrú rybu, potom Červeného holuba a hneď za ním natrafil na Zeleného slona. Priložil kartu k displeju na otváranie dverí a prekvapene zostal stáť. Izba vyzerala ako po tornáde, posteľ bola prevrátená, periny a vankúše boli rozhádzané po dlážke. Wentworth sa rozbehol k otvorenému kufru na zemi a hneď za ním zbadal predmet, ktorý hľadal. Starostlivo prehliadal neveľkú kocku, ktorá sa mu zmestila akurát do rúk. Z úst sa mu vydral uľahčený vzdych a s kockou, pevne pritisnutou k hrudi, sa rozbehol späť k recepcii.

O necelú minútu sa vracal k izbe, v závese za ním fučal rozložitý recepčný.

„…všetko je rozhádzané. Vyzerá to, že moje veci sú v poriadku, ale mali by ste to riadne vyšetriť! Neposkytujete kvalitné služby, keď dopustíte, aby sa hosťovi vlámali do izby!“ hromžil Wentworth, keď konečne zastali pred Zeleným slonom.

Priložil kartu a znova zostal stáť vo dverách. Recepčný poza neho nakúkal, aby mal lepší výhľad, až sa nakoniec okolo neho jemne pretlačil do izby, kde sa pomaly rozhliadal.

„Prepáčte, pane, izba je podľa mňa v poriadku,“ poškrabkal sa na brade.

Posteľ bola na svojom mieste, periny aj vankúše tiež a zavretý kufor stál na neveľkom stolíku.

„Ale…,“ Wentworth sa v šoku pozeral naokolo. „Len pred chvíľkou tu bolo božie dopustenie.“

„To ma mrzí, pane, ale nie som si istý, ako vám môžem pomôcť,“ zahlásil recepčný. „Ste si istý, že ste predtým vošli do správnej izby?“

„Nie som idiot! Pamätám si snáď svoju izbu!“ nahnevane zvolal Wentworth, nenápadne kontrolujúc ikonku Zeleného slona nalepeného vedľa dverí.

„Samozrejme, pane,“ pochybovačne povedal recepčný a snažil sa nenápadne prepchať okolo Wentwortha, ktorý naďalej stál vo dverách ako soľný stĺp. „Ak by ste niečo potrebovali, dajte prosím vedieť niekomu na recepcii.“

Wentworth si ani nevšimol, ako recepčný rýchlym krokom zmizol v záhybe chodby. Nervózne poťažkal kocku v ruke, skontroloval údaje na displeji hodiniek a otvoril kufor. Kocku starostlivo vložil medzi pár kusov oblečenia na dne kufra. So spýtavým pohľadom si ešte raz obzrel upratanú izbu a váhavo vykročil späť do vyhliadkovej sály.

Slečna Galabaneová stála v rohu pri stole, kde ju zanechal. Pomaly si odchlipkávala z nápoja a prezerala výsledkovú listinu, ktorá sa zjavila hneď po skončení závodu na obrovskej sklenenej stene. Wentworth sa pretlačil k nej, cez čoraz viac hustnúci dav ľudí.

„Už som si myslela, že ste na mňa zabudli,“ povedala, keď ho zočila. „Stretli ste sa so svojim známym?“

„Nie,“ roztržito odvetil. „Len sa mi niečo zdalo, ale je to v poriadku.“

Wentworth sa otočil, zobral si plný pohár a poriadne si odpil. Vrátil pohár na miesto a prisunul sa bližšie k slečne Galabaneovej. Ľudia, postávajúci pri vedľajšom stole, sa rozprávali natoľko hlučne, že ledva počul, čo mu hovorila. Oprel sa chrbtom o stôl.

„Ani v tomto závode som nemala šťastie. Najväčší favorit mal nejaké problémy s motorom a skoro vybuchol. Mali ste vidieť ľudí v sále, ktorí na neho stavili, ako nadávali,“ zasvätene mu vysvetľovala.

Sálou sa rozľahol hlas moderátora, oznamujúci ďalší závod.

„Dúfam, že v tomto závode som stavila na víťaza,“ žmurkla na neho.

Wentworth neprítomne pokýval hlavou a čítal meniace sa údaje na skle. Ruku natiahol dozadu, vzal pohár a začudovane sa na neho pozeral.

„Čo sa deje?“ opýtala sa slečna Galabaneová, keď sa nenapil.

„Bol skoro plný. Ešte pred chvíľou bol plný,“ zarazene povedal s pohľadom upretým na zvyšok drinku na dne pohára.

Slečna Galabaneová ho nepočúvala, venovala sa hosťovi, ktorý sa jej prihovoril. Wentworth, s malým zaváhaním, dopil zvyšok drinku a prázdny pohár položil na stôl.

„Pán Wentworth, ste v poriadku?“ spýtala sa ho, keď sa ospravedlnila hosťovi, aby sa mohla venovať Wentworthovi. „Vyzeráte, akoby sa niečo stalo. Dúfam, že som vás nevydesila mojimi rečami o pôvode tejto lode. Ako som povedala, iba som to počula, určite to nie je pravda.“

„Len sa mi niečo zdalo. Všetko je v úplnom poriadku,“ nepresvedčivo povedal a zastavil okoloidúcu čašníčku. „Miešaný gonkint. A tento pohár môžete zobrať.“

Slečna Galabaneová sa spolu s čašníčkou neisto pozerali na Wentwortha, keď sa otočil a schmatol plný pohár gonkintu tak, že ho skoro na seba vylial.

„Tento vám nechutí, pane?“ opatrne sa ho spýtala čašníčka.

Wentworth pozeral na plný pohár očami rozšírenými od prekvapenia.

„Bol prázdny,“ hlesol. „Určite bol prázdny.“

„Doneste mi, prosím, pomarančový džús a pre pána nový gonkint.“ povedala slečna Galabaneová, snažiac sa prekričať hlasnú vravu v plnej sále. „Ja si pôjdem prepudrovať nos, ak dovolíte.“

Vrhla na Wentwortha pohľad plný údivu a pobrala sa za čašníčkou.

„Prepáčte, pane, ale okolo vašej izby sa znova potuluje nejaký človek,“ zaznel pri Wentworthovom uchu rovnaký hlas, ako nedávno.

Kým sa Wentworth otočil, čašník zmizol v dave. S pohľadom upretým na displej hodiniek sa predieral cez ľudí, až zastal pred skupinkou na schodoch, ktorá sa živo bavila a úplne zablokovala cestu k recepcii. Vrátil sa naspäť okolo stola a vyšiel postranným východom, ktorým sa dostal, preplietajúc sa spleťou chodieb, až k obytným priestorom. Prichádzal k izbám z druhej strany. Zastal pred Fialovou sovou, keď si všimol, že Zelený slon je o izbu ďalej. Priložil kartu, a keď sa dvere otvorili, párkrát zažmurkal. Rukami si vbehol do ustupujúcich vlasov a ešte raz skontroloval ikonku Zeleného slona vedľa dverí. Zrakom prešiel po rozhádzanej izbe, posteľ bola prevrátená, vankúše, periny aj kufor ležali na dlážke. Pomaly zaspätkoval, až chrbtom vrazil do obrazu na stene.

„Je tu niekto?“ spýtal sa, hoci videl, že chodba je prázdna.

Rozbehol sa k recepcii. O necelú minútu sa behom vracal k izbe, s dvoma ľuďmi v závese, a divoko pritom gestikuloval.

„…zase je rozhádzaná. Niekto si tu zo mňa robí žarty, to je neprípustné! Prečo tu nemáte zavedený kamerový systém?“ priložil kartu k displeju a netrpezlivo rozrazil dvere. „Len sa pozrite!“

Ochrankár a recepčný strčili hlavy do izby a vymenili si zmätené pohľady. Wentworth si to všimol a potriasajúc hlavou zatvoril oči, ale neotočil sa, aby videl, čo videli oni.

„Všetko je na svojom mieste, že?“ spýtal sa porazeneckým tónom.

„Pane, vaša izba je uprataná, všetko vyzerá ako má byť,“ slušne odvetil ochrankár s menom Leroy na náprsnom vrecku.

Recepčný, hľadiac smerom k Wentworthovi, nenápadne naznačoval ťukanie si na hlavu.

„Toto je už druhýkrát, čo sa to stalo. Prídem sem, všetko je rozhádzané. Dovediem sem niekoho iného, zrazu je všetko v poriadku. A netvrďte mi, že som si to vymyslel, pamäť mám dobrú!“ výhražne zakončil, keď videl, že Leroy chce niečo povedať. „Mám izbu Zelený slon, odkedy som sem pred hodinou prišiel a jasne si pamätám, že obraz na chodbe visí presne oproti mojim dverám. A som si istý tým, čo som videl.“

Recepčný uprene študoval jednofarebný koberec. Leroy vošiel dovnútra a skúmavo sa rozhliadal po upratanej a čistej izbe.

„Môžem?“ spýtal sa, ukazujúc na kufor na stole.

Wentworth pokýval hlavou a rozladene sa ďalej rozhliadal po izbe. Leroy otvoril kufor a s prekvapeným výrazom na tvári zobral malú kocku do oboch rúk.

„Vy máte Kiburov trezor?“ spýtal sa skoro posvätne. „Ešte som ho nevidel tak zblízka. Má skenovanie sietnice, dokáže rozoznať DNA majiteľa a otvoriť sa dá, len ak sa na správnych miestach vyvinie správny tlak jeho majiteľom.“

Recepčný prestal skúmať dlážku a s obavami kĺzal pohľadom z Wentwortha na Leroya, akoby rozmýšľal, či je vyšinuté správanie nákazlivé. Nenápadne začal ustupovať až k obrazu na chodbe.

„V prípade, že sa ho pokúsi otvoriť nepovolaná osoba, môže byť trezor naprogramovaný na samozničenie. Má v sebe lokalizátor, ktorý dokáže určiť jeho polohu s presnosťou na tri metre. Ak by ho niekto odniesol, napríklad na druhý koniec lode, trezor vyšle signál a na displeji hodiniek majiteľa sa ukáže varovná správa,“ pokračoval Leroy s entuziazmom. „Pracujete pre vládu, že máte prístup k takýmto hračkám?“

„Áno, ale to nie je podstatné,“ zavrčal Wentworth. „Viete toho podozrivo veľa o tak nezvyčajnom trezore.“

„Som nadšenec, čo sa týka moderných ochranných zariadení,“ odvetil Leroy.

„Asi len tých, čo si musia hostia sami obstarať, aby im nezmizol ich majetok,“ uštipačne poznamenal Wentworth. „Nepáči sa mi, že sa venujete viac môjmu trezoru, ako nájdeniu osoby, ktorá je zodpovedná za zmenu stavu mojej izby.“

„Prepáčte, máte pravdu,“ nadšenie z Leroya vyprchalo a opatrne trezor položil späť do kufra. „Mohli by ste mi, opísať, ako ste sa dozvedeli, že je niečo vo vašej izbe v neporiadku?“

Wentworth ignoroval jemný pochybovačný podtón v Leroyovom hlase.

„Jeden z čašníkov mi to prišiel povedať. Dvakrát. Ale vždy sa stratil v dave skôr, ako som sa ho stihol spýtať na podrobnosti alebo si ho lepšie obzrieť. Ideme!“ zavelil a bez čakania sa vybral rýchlym krokom preč z izby.

Recepčný sa od nich na recepcii nenápadne odpojil. Leroy ďalej nasledoval Wentwortha, ktorý nevenoval pozornosť slečne Galabaneovej, zamieril do davu a na špičkách sa rozhliadal po dave. Zrazu zamieril priamo k jednému páru a víťazoslávne na muža ukázal.

„To je on! To je ten čašník!“ vykríkol.

Mladý muž v tmavočervenom obleku sa otočil a so zdvihnutým obočím sa na neho zadíval.

„Môžem vám pomôcť?“ spýtal sa.

„Vy ste mi dvakrát povedali, že sa niekto poneviera okolo mojej izby. A hneď potom ste zmizli v dave,“ obviňujúco povedal Wentworth.

Ľudia, stojaci neďaleko nich, postupne prestávali venovať pozornosť závodom, prebiehajúcim za sklom, a obracali hlavy smerom k ich skupinke. Žena v bledoružových koktejlových šatách, ktorá sa rozprávala s mladým mužom predtým, ako boli vyrušení, sa pohoršene pozrela na Wentwortha.

„Mladý muž nie je nijaký čašník. Prerušili ste náš rozhovor, ste nezdvorilý,“ prehlásila dôrazne.

„Je to ten čašník. Viem to! Hlas má trochu iný, ale som si istý, že on ma poslal do mojej izby. Keď som tam prišiel, izba bola rozhádzaná, ale len čo som sa o chvíľu vrátil s personálom, izba bola vo vzornom poriadku!“ nástojil na svojom Wentworth.

Leroy sa neisto rozhliadal po čoraz väčšom počte ľudí, ktorých nezvyčajné divadlo zaujalo. Mladý muž sa tváril prívetivo, zato Wentworth pôsobil mierne nestabilne, oči mu nervózne behali po miestnosti a na hornej pere sa mu perlil pot.

„Moja pamäť mi slúži výborne. Videl som čašníka s krátkymi čiernymi vlasmi, vašej postavy, v bielom saku s červenými pásikmi na rukávoch. Určite ste sa medzitým prezliekli!“ trval na svojom Wentworth.

„Krátke čierne vlasy, biele sako s červenými pásikmi, asi ako tamten čašník?“ slušne sa spýtal mladý muž.

Wentworth sa otočil a na chvíľu ostal v pomykove. Chrbtom k nemu stál čašník, čo zodpovedal popisu. Počas nastalého ticha sa otočil, aby zistil čo sa deje a zostal prekvapene stáť. Jeho bledá tvár s modrými očami ostro kontrastovala s jemne tmavou pleťou a mandľovými očami mladého muža. Rastúce publikum sa striedavo pozeralo na oboch, porovnávajúc ich.

„Zozadu sa aj celkom podobajú,“ povedal niekto z prítomných.

„Aha, aj tamten sa na nich podobá,“ zahlásil ďalší ukazujúc na iného čašníka.

Zatiaľ, čo sa Leroy vypytoval čašníkov, čo sa podobali opisu, Wentworth stál uprostred davu a neveriaco sa díval navôkol. Mladý muž v tmavočervenom obleku sa vrátil k prerušenej konverzácii a ľudia sa postupne vracali k prebiehajúcim závodom. Občas zaznel smiech a vtipy o množstve vypitých drinkov, ale nikto už Wentworthovi nevenoval pozornosť.

„Spýtal som sa všetkých čašníkov, ale všetci tvrdili, že vám nič nepovedali,“ povedal Leroy, keď sa pripojil k Wentworthovi. „Pre vaše upokojenie, postavím stráž pred vašu izbu.“

„Vy mi neveríte! Myslíte si, že si to len vymýšľam!“ útočne povedal Wentworth a prstom pritom pichal Leroya do hrude. „Ale ja viem, čo som videl.“

„Samozrejme, pane,“ odvetil Leroy a pohľadom hľadal záchranu.

„Nepotrebujem vašu ľútosť, ani predstieranú pomoc,“ dostával sa do ráže Wentworth.

Slečna Galabaneová sa vynorila z davu a s ospravedlňujúcim výrazom na tvári ťahala Wentwortha k stolu. Ten sa rozhliadal po okolí a hruď sa mu namáhavo dvíhala od rozčúlenia. Slečna Galabaneová mu do ruky strčila pohár gonkintu. Keď ho do seba obrátil, všimol si jej ustarostený pohľad.

„Ani vy mi neveríte,“ zavrčal podráždene.

„Ja vám verím. Je to zvláštne, čo sa vám deje, ale verím vám,“ povedala rýchlo. „Všimla som si muža, ktorý nás už nejaký čas pozoruje. Možno má s tým niečo spoločné.“

„Ktorý?“ strhol sa Wentworth.

„Vidíte muža v tmavožltom saku? Teraz sa tvári, že číta výsledky závodu,“ stíšila hlas.

Pestrofarebne oblečený dav sa na sekundu rozostúpil a Wentworthovi sa podarilo zahliadnuť muža, o ktorom hovorila slečna Galabaneová. Na vyvýšenej plošine sa o zábradlie nedbalo opieral muž popíjajúci drink, a keď si všimol, že je tiež pozorovaný, nenáhlivo odvrátil zrak. Wentworthovi na čelo vystúpil pot a začal sa rozhliadať po veľkej sále. Práve sa začal ďalší závod. Ľudia sa presunuli od baru k sklenenej stene a živo diskutovali. Hluk prehlušil aj hlas z reproduktorov, ktorý oznamoval mená pretekárov.

„Ktorý závod beží?“ zrazu sa spýtal.

„Myslím že šiesty,“ odvetila.

„Už tu dávno mal byť,“ zahundral.

„Váš známy?“

Wentworth niečo nervózne zamrmlal, pozrel smerom k mužovi v žltom saku, schmatol slečnu Galabaneovú za ruku a začal sa predierať davom ľudí. Náhlivým krokom vyšli postranným východom. Slečne Galabaneovej sa podarilo niečo povedať až pri soche, ale ignoroval ju a vliekol ju okolo Fialovej sovy k Zelenému slonovi. Nervóznym pohybom pricapil kartu k displeju dverí a s úľavou si vydýchol, keď sa pred nimi objavila uprataná izba.

„Pán Wentworth,“ začala slečna, ledva popadajúc dych po behu na vysokých opätkoch.

„Strážte dvere,“ rozkázal.

Otvoril kufor, vybral trezor a priložil si ho pred tvár, priamo pred pravé oko. Ozvalo sa jemné pípnutie. Rýchlo vložil palec do malého výklenku na boku kocky a po ďalšom pípnutí chvíľu oboma rukami ohmatával kocku. Keď našiel správne miesto, jemne zatlačil a počkal pár sekúnd, kým sa ozvalo cvaknutie. Otvoril vysunutý kryt a náhlivo z trezora vybral malú doštičku, nie väčšiu ako kartu od izby. Tú si vložil do pravého náprsného vrecka.

„Pán Wentworth, čo sa deje?“ spýtala sa slečna Galabaneová.

Stála vo dverách a s obavami pozorovala Wentwortha, ktorý sa správal čoraz nervóznejšie.

„Všetko je v úplnom poriadku,“ rukou prešiel po náprsnom vrecku.

Zrakom prechádzal po miestnosti sem a tam.

„Musím sa dostať do hangára a pohľadať môjho známeho. Mal sa so mnou stretnúť po štvrtom závode, ale doteraz sa neukázal. A ešte je tu ten „neviditeľný“ čašník a chlap v žltom saku,“ nesúvisle rozprával.

Počas monológu hodil trezor do kufra a ťahal ho za sebou k dverám. Slečna Galabaneová stála ešte vo dverách, kde kútikom oka zahliadla akýsi pohyb. S vydeseným výrazom sa vrhla na Wentwortha a rýchlo ho vtlačila späť do izby. Dvere sa za nimi automaticky zavreli.

„To je ten chlap. Videla som ho na chodbe,“ šepkala slečna Galabaneová pritisnutá rukami k jeho hrudi.

„Žlté sako?“

„To je on. Čo urobíme?“

Wentworth nervózne preglgol a očami skenoval izbu.

„Skúsim ho zdržať, kým sa dostanete do hangáru,“ navrhla slečna Galabaneová.

„Áno, áno, to by bolo od vás milé,“ horlivo odvetil.

„Dávajte si pozor,“ povedala mu a zadívala sa mu do očí. „Som rada, že som vás spoznala.“

„Aj ja,“ Wentworth sa nadýchol, akoby mal ešte niečo na srdci, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslel.

Slečna Galabaneová sa odtiahla, napravila si šálu na ramenách a odhodlane otvorila dvere. Ráznym krokom vyšla z izby a pobrala sa smerom doľava. Wentworth počul jej kroky ako zrazu zastali a zachytil dva hlasy. Opatrne vykukol z izby a zočil slečnu Galabaneovú, ako sa rozpráva s mužom v žltom saku, ktorý stál chrbtom k nemu. Čo najtichšie sa pobral opačnou stranou, kufrík pritom niesol v rukách. Pri recepcii sa zastavil, keď pri vchode do sály uvidel známu postavu. Rýchlo k nemu dokráčal a schmatol ho za ruku. Muž sa otočil s prekvapeným výrazom na tvári, ale keď zočil Wentwortha, v očiach mu nahnevane zablyslo.

„Nie tak verejne, Wentworth,“ zasyčal Millerson a vyslobodil si ruku. „Tvárte sa nenápadne.“

Obaja sa premiestnili do kúta, snažiac sa ukryť medzi palmami.

„Na to nie je čas, niekto sa snaží zo mňa urobiť blázna a prenasleduje ma,“ odvetil Wentworth.

„Vedia o vás?“ nahnevane sa spýtal Millerson. „Sú tu vojaci, aby vás zatkli? Myslel som si, že viete, ako splynúť s davom.“

„Nie som amatér. Na Ministerstve nikto nezistil, že som skopíroval tajné údaje, čo ste chceli. Po prílete sem sa mi začali diať divné veci a ani vy ste sa neukázal načas. Využil som jednu slečnu na odlákanie pozornosti a vybral som sa vás pohľadať. Urobme obchod čo najrýchlejšie a ešte rýchlejšie odtiaľto vypadnime,“ vyhŕkol Wentworth.

„Niekto mi poškodil východ z lode, museli ma odtiaľ vyslobodiť.“

„No tak rýchlo uzavrime obchod, kým sa niečo zlé stane.“

„Máte ten disk?“ spýtal sa Millerson a rozhliadal sa navôkol.

„Máte peniaze?“ Wentworth na neho podozrievavo pozrel.

„Samozrejme.“

Millerson podal Wentworthovi malý príručný kufrík a nenápadne mu pritom ukázal jeho obsah. Wentworth spokojne pokýval hlavou. Siahol do náprsného vrecka a podal Millersonovi doštičku. Chystal sa s oboma kuframi odísť, keď ho zastavila Millersonova ruka na rameni.

„Počkajte chvíľku. Potrebujem si overiť, čo som vlastne kúpil,“ povedal výhražne.

Wentworth nespokojne zastal a nervózne sa rozhliadal po okolí.

„Je tam všetko, na čom sme sa dohodli. Plány operácií Ministerstva vo vašej oblasti, aj tie ostatné veci, o ktoré ste mali záujem. A teraz ak dovolíte, musím preveriť, či ma naozaj niekto podozrieva alebo sa môžem v poriadku vrátiť na Ministerstvo,“ odsekol podráždene Wentworth.

Millerson medzitým vytiahol malý tablet z vnútorného vrecka a priložil naň doštičku. Niekoľko sekundové ticho bolo prerušené krátkym pípnutím.

„Fajn, disk je plný súborov,“ povedal Millerson a skúmal údaje čo sa mu ukazovali na displeji. „Dúfam, že sú to hodnotné údaje, inak…“

„Je tam všetko, čo ste chceli.“

„Viete že si vás môžeme nájsť, v prápade, ak ste nedodržali svoju časť dohody.“

Wentworth preglgol a prikývol.

„Tešilo ma,“ povedal Millerson a rýchlym krokom sa pobral smerom k hangáru. Wentworthovi  na čelo vystúpil studený pot, pevne zvieral obidva kufre a nervózne sa obzeral naokolo. Po chvíli sa aj on pobral smerom k hangáru, nenápadne pokukujúc, či ho niekto nenasleduje.

 

===

 

Mladý muž v tmavočervenom saku prešiel okolo izby Zelený slon a zastal pred izbou Červený holub. Dvere sa otvorili a odhalili slečnu Galabaneovú, ktorá sa uprene pozerala na muža v žltom saku uprostred rozhádzanej izby.

„Wentworth aj Millerson práve odlietajú z lode,“ zahlásil mladý muž s úsmevom.

„Tušia niečo?“ spýtal sa muž v žltom saku.

„Wentworth má peniaze a mierne paranoidný výraz na tvári, Noah. Je presvedčený o tom, aký je skvelý špión a nadšený zo skvelého predaja tajných informácii. Nepochybujem, že sa o to pokúsi znova,“ odvetil.

„Už som sa bála, že sme to prehnali. Wentworth chvíľu vyzeral, že všetko prekukol a neverí už nikomu a ničomu,“ zapojila sa slečna Galabaneová.

„Ešteže som mal parochňu, keď som mu doniesol drink bez ľadu. Vôbec ho nenapadlo, že sa mi pozeral do tváre. Nikto si nevšíma personál,“ zasmial sa mladý muž.

„Millerson bol tvrdohlavý a vôbec nereagoval na výzvy zaparkovať na vyznačenom mieste, kde som ho mohol ľahko zablokovať, aby sa nedostal z lode. Nakoniec som na jeho lodi manuálne poškodil vchod, ešteže ma nechytili,“ povedal Noah. „Tie šaty ti pristanú, Aisley.“

„Budem ich nosiť častejšie. Len sa neviem rozhodnúť, ktorá farba sa mi páči viac,“ povzdychla si a stlačila nenápadný gombík, ktoré zmenili farbu z čiernej na tmavomodrú.

„Akcia sa skončila, poďme na dôležitejšie veci. Predpokladám, že najväčšiu časť odmeny dostanem ja, keďže som pripravil dokonalú kópiu doštičky s vymyslenými údajmi. Veľa času mi zabralo upraviť údaje tak, aby vyzerali ako pravdivé. Som zvedavý, kedy na to Millerson a jeho ľudia prídu,“ upriamil pozornosť na seba mladý muž.

„Collier, všetci vieme, že si jednotka v tom, čo robíš, ale najviac som si oddrel ja. Nielenže som vymieňal Wentworthove drinky z vyvýšenej plošiny tak, aby ma nik nevidel, ale som aj behal okolo dvoch izieb ako blázon. Premiestniť kufor z jednej izby do druhej, povymieňať ikonky pri dverách a premiestniť obraz počas necelej minúty, to nie je len tak,“ vystatovačne povedal Noah s úsmevom.

„Máš pravdu, na tvoj vek je to obdivuhodné,“ poznamenal Collier.

„Pokoj, chlapci. Keby nebolo môjho skvelého hereckého výkonu, rýchlych a šikovných prstov pri vymieňaní doštičky, žiaden by sme nemali,“ odvetila Aisley s úsmevom.

„Má pravdu,“ zasmial sa Collier.

„Ako vždy,“ zahundral Noah.

„Vy dvaja dajte izbu do pôvodného stavu ja sa zatiaľ spojím s našou klientkou na Ministerstve. Netrpezlivo čaká na výsledok akcie. Poinformujem ju, že jej podozrenie o podriadenom Wentworthovi sa potvrdilo a že máme doštičku. To, ako využije informácie o Millersonovi je už na nej a Ministerstve. A potom si počkáme na odmenu za naše služby,“ zavelila Aisley.

„Nemôžeme upratovanie nechať tak? Veď na to je tu personál,“ povedal Collier.

„Collier,“ výstražne povedala Aisley.

„Dobre, dobre, nič som nepovedal. Len sa rýchlo vráť. Nie som si istý, či si Noah zapamätá, čo má robiť.“

„Collier,“ pre zmenu výstražne povedal Noah.

„Áno, tak sa volám, máš dobrú pamäť, Noah,“ zasmial sa Collier.

„Ste ako malé deti. Prestaňte, lebo odtiaľto odletím sama,“ povedala Aisley, keď odchádzala.

Zeleného slona a ostatné izby nechávala za sebou.

 

Diana Majerová



Několik slov o

Autorka povídky se narodila v Bratislavě, kde také vystudovala a prožila většinu svého života. Psaní považuje za zajímavý způsob jak vytvořit a hlavně prožít příběhy, které se se v seriálech, filmech a knihách neodehrály přesně podle jejích představ. Většina napsaných příběhů z cyklu „Čestní podvodníci“ se úspěšně umístila v soutěžích nebo byla publikovaná, ať už elektronicky, knižně nebo časopisecky. V poslední době ale psaní příběhů muselo ustoupit stranou před čtením knih, které po desítkách čekají úhledně vystavené v poličkách.

Přibližně před rokem se nám autorka již představila povídkou Stopy v snehu hlboko vryté .

 

http://www.lemurie.eu

 

Obr.: https://de.pinterest.com/pin/303852306082103080/